Takmer celú aktívnu hokejovú kariéru strávil ako útočník v Slovane
Bratislava, patrí aj do klubovej Siene slávy. Členom Siene slávy
Medzinárodnej hokejovej federácie (IIHF) sa stal v roku 1999 a o tri
roky neskôr ho zaradili aj medzi členov Siene slávy slovenského hokeja. V
roku 2003 dostal od vtedajšieho prezidenta Slovenskej republiky Rudolfa
Schustera Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.
Ján Starší sa narodil 17. októbra 1933 v obci Sokolče, ktorá už dnes
neexistuje, padla za obeť výstavbe vodnej nádrže Liptovská Mara. S
hokejom začal v Liptovskom Mikuláši a kanonierske schopnosti ukázal ako
16-ročný v zápase proti Vrútkam, ktorý Liptáci vyhrali 42:0 a Ján Starší
strelil 15 gólov. V mladosti vynikal aj v stolnom tenise, zdobí ho
dorastenecký slovenský titul vo dvojhre a československý vo štvorhre.
Hrával aj futbal za Iskru Liptovský Mikuláš a nepohrdol ani basketbalom.
Aj napriek rôznorodým športovým záujmom zvíťazil u Staršieho hokej.
Po maturite na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši odišiel študovať do
Bratislavy na Vysokú pedagogickú školu. Dres Slovana Bratislava si
prvýkrát obliekol v roku 1952. V najslávnejšom slovenskom klube pôsobil
do roku 1966 s výnimkou dvoch rokov (1954 - 1956), keď študoval v Prahe a
hrával za vtedajší Spartak Sokolovo.
V tíme "belasých" vytvoril najprv s centrom Karolom Fakom a neskôr s
Jozefom Golonkom a s ďalším krídlom Júliusom Černickým v tej ére
najúdernejší útok v najvyššej československej súťaži. V sezóne 1959/1960
sa stal aj kráľom strelcov prvej ligy, ale ligový titul so Slovanom
nikdy nezískal. Slovan skončil v ére Staršieho štyrikrát druhý a dostal
prívlastok "korunný princ ligy". Celkovo strelil v najvyššej súťaži za
14 sezón 267 gólov a odohral viac než tristo zápasov.
Hokejové schopnosti Jána Staršieho sa nestratili ani v konkurencii
československej reprezentácie, za ktorú odohral 73 zápasov a strelil 29
gólov. Zo štyroch svetových šampionátov si odniesol tri cenné kovy.
Jednu striebornú medailu z roku 1961 z majstrovstiev sveta vo
Švajčiarsku a dve bronzové medaily z domáceho šampionátu 1959 a z MS
1963 vo Švédsku. Československo reprezentoval na zimných olympijských
hrách 1960 v Squaw Valley, na ktorých skončilo štvrté. Na týchto ZOH bol
ako prvý slovenský hokejista v histórii vlajkonosičom československej
výpravy.
Aktívnu hráčsku kariéru ukončil v roku 1966 a zároveň sa začala jeho
nemenej úspešná trénerská cesta. Ako kouč začínal v bývalej Nemeckej
spolkovej republike na striedačke Bayernu Mníchov.
Najväčšie úspechy slávil ako tréner československej reprezentácie. Spolu
s Čechom Karlom Gutom vytvoril trénerskú dvojicu, ktorá reprezentáciu v
rokoch 1973 až 1979 priviedla k dvom titulom majstrov sveta (1976,
1977) a k štyrom strieborným medailám z MS. Pod ich vedením slávil
československý výber aj úspech na ZOH v Innsbrucku, kde v roku 1976
získal striebro. To však nebolo všetko, lebo striebro si pod vedením
Staršieho a Guta priniesol tento výber aj z historicky premiérového
ročníka Kanadského pohára (1976). Vo dvojici s Karlom Gutom sú
najúspešnejšou trénerskou dvojicou v histórii československého hokeja.
Počas ich šesťročného spoločného pôsobenia neskončila reprezentácia na
MS horšie ako druhá. K bronzu z MS doviedol československý výber aj v
roku 1988, keď spolupracoval s Františkom Pospíšilom.
Trpkú príchuť prívlastku "korunný princ ligy" okúsil Ján Starší opäť ako
tréner Slovana Bratislava. V rokoch 1968 až 1974 obsadil Slovan zase
štyrikrát druhé miesto. Ligové tituly sa mu podarilo získať v rokoch
1981 a 1989, ale s vtedajšími západonemeckými tímami SC Riessersee a SB
Rosenheim.
Do histórie slovenského hokeja sa Doc. PhDr. Ján Starší, CSc. zapísal aj
ako veľký hokejový odborník. Štvrťstoročie pôsobil na Fakulte telesnej
výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave, kde prednášal o
hokejových tréningových metódach, ktoré uplatňoval aj vo vlastnej
trénerskej praxi. Jeho poznatky roky využíval SZĽH, v ktorom pôsobil ako
predseda trénerskej rady, člen výkonného výboru či ako konzultant.